Živo si totiž spomínam na včerajšiu friday party na že vraj najväčšej bratislavskej diskotéke. Hoci sme tam prišli už o takej pol desiatej, bolo to plné a nemali sme si kam sadnúť. Vtom sme zahliadli jeden véélikánsky stôl akurát pre nás a všetky sme sa k nemu nadšene rozbehli. Zabrzdili sme však, keď sme zahliadli tabuľku s nápisom RESERVE.,,Sakra", zahundrala Marika, ,,ale čo keby..", tvár sa jej nečakane rozjasnila. ,,Sú to predsa dva stoly, nie? Tak jednoducho jeden odsunieme a sadneme si zaň a na druhý premiestnime ten nápis." Plán bol stručný a keď sme si práve gratulovali, ako sme to geniálne vymysleli, k nám pripochodoval jeden z SBSkárov a chcel vedieť, na aké meno sme si stôl rezervovali. Vyjachtali sme niečo v tom zmysle že sme si mysleli že len jeden stôl bol rezervovaný a uháňali sme preč. S esbéeskármi som to už v tento večer mala aj tak nahnuté, keďže pri vstupe namiesto toho, aby som priložila hodinky s čipom na vyznačené miesto pri vstupe a dôstojne prešla ladným krokom dnu, som vrazila bruchom do kovovej tyče oddeľujúcej realitu od diskotékového sveta tak silno, že ma to odrazilo naspäť dobrých 30 centimetrov, spoľahlivo vyvolávajúc silný dojem, že určite nie som celkom triezva. Nebolo to však v mojom záujme, lenže bola som tam po prvý krát a ja a technika k sebe moc nepasujeme.. Skúste o tom však presvedčiť ostatných..
To nám snáď nepokazí večer a Marikine narodky, povedali sme si, a v dobrej nálade sme si obsadili jeden stôl na stojaka. Keďže sme sa s babami nevideli už zopár týždňov, tešila som sa na všetky novinky, ktoré mi porozprávajú, keď vtom začala obvyklá debata o tom kto tu je a kto nie a stretávanie sa s dotyčnými (,,Jéj, pozrite sa, to je mojej susedky bratranca z druhého kolena bývalá spolužiačka!") a ani som sa nenazdala a stála som pri stole už len s Evou. Ani to však nie nadlho, pretože skupinka chalanov možno o čosi staršia a mierne podnapitá stihla za rekordnú chvíľu obsadiť celý stôl, pričom ja s Evou sme sa zúfalo krčili pri tom centimetri štvorcovom na rohu stola, ktorý sme nemienili opustiť ani pri zemetrasení deviateho stupňa.
Vzdali sme to. Asi to bolo aj tak jedno, opierať sa o malý kovový stolík alebo o obrovský betónový stĺp hneď vedľa. O chvíľu začala hrať hudba a celá Bratislava sa zbehla na parket aby zahájila piesňou Let´s Christmas vianočnú párty uprostred augusta. DJ nám zaželal veselé Vianoce a Mikuláš sa oduševnene pýtal, či máme nakúpené darčeky a ja už som začínala mať dobrú náladu, čo so si myslela že ani nenastane. Nanešťastie, asi po desiatich minútach ma začala opúšťať. Dúfala som, že začnú hrať niečo iného okrem techna, hiphopu a čudných vykopáviek, ale mýlila som sa. Neostávalo mi nič iné ako oddýchnuť si trochu a vrátiť sa k môjmu vyhriatemu miestečku pri betónovom stĺpe. Ako som tam tak stála pár minút, pozorovala som okolitých ľudí a podarilo sa mi ich začleniť do určitých..hmm...kategórií. Neviem, či so mnou budete súhlasiť, no prišla som na toto:
1. HIPHOPERI - početné skupinky mladíkov oblečených do odevu o štyri čísla väčšieho, poltonových reťazí vyrobených z rozličných kovov a ich napodobenín ktoré ťahajú dotyčného hiphopera k zemi takým spôsobom, že vyzerá akoby hľadal trocha finančných prostriedkov na zakúpenie slušnejších šiat. Na hlavách majú väčšinou šiltovky, na ktoré sú mimoriadne pyšní - trávia totiž hodiny pred zrkadlom aby vyzerali že sú nasadené len tak ledabolo. Hoci ich nájdete vo všetkých nočných podnikov, sú v podstate neškodní, aj keď občas sa pozerajú pohľadom dozorcu na väzňa ktorý spáchal nejaký mimoriadne závažný zločin.
2.ŠTETKY - sporo odeté slečny ľahších mravov, ich pohyby sa dajú charakterizovať ako primitívne tance plodnosti starobylých afrických kmeňov. Včera som odhalila dva ukážkové exempláre - ,,anjelik“ oblečený do mini pripomínajúcu pásku na oko a ,,čertík“ zmyselne sa vlniaci do rytmov Davida Ghettu.
3.JUNIORI – vytrasené štrnásťročné detičky nezmierené so zmenami uskutočňujúcimi sa v ich tele. Prví prichádzajú aj odchádzajú, takmer vždy so sprievodom ustarostených rodičov.
A ak existuje niečo smiešnejšie ako juniori tak sú to
4.SENIORI – pre zmenu vytrasení deduškovia a babičky v preddôchodkovom veku uspokojujúci sami seba v chlipných pohľadoch na mladé mäsko. Býva okolo nich kruh v priemere päť metrov a upevňujú všeobecnú atmosféru a náladu všetkých okolitých výrastkov, hlučne sa zabávajúcich na napodobňovaní zúfalých pokusov o tanec.
5.STARÍ ZNÁMI – občas natrafíte na svojich ex, bývalých spolužiakov, otcových kolegov z práce, susedov či iných známych. Takéto stretnutia nebývajú vždy príjemné, no na diskotékach sa im nevyhnete.
6.OŽRANI – niekedy z vlastnej vôle, inokedy neplánovane, no všetkých ožranov zaraďujem do jednej skupiny. Nerozmýšľajú, ledva spoznávajú svojich priateľov, rytmus hudby nevnímajú už vôbec, dokážu aj nemožné a pre ich vlastné dobro dúfam, že na ďalší deň si nebudú z predchádzajúcej noci pamätať nič.
7.PRÍSAVNÍCI – z môjho pohľadu najhoršia skupina. Zdanlivo bez záujmu nenápadne tancujú v tesnej blízkosti, no v nestráženú chvíľu sa nečakane prisajú na oblé ženské pozadie alebo iné záhyby kože. Je veľmi ťažké, takmer nemožné sa ich zbaviť. Kamošky tvrdia, že som voči nim zaujatá, no ja si neželám tancovať s chalanom, ktorý sa pramálo stará o to, čí zadok drží v ruke.
A keď ste už začali pochybovať, či vôbec patríte do nejakej skupiny tak je to táto
8.NORMÁLNI ĽUDIA – ja, moje kamošky a možno aj vy..
Po tejto kategorizácii so sa opäť vrátila na parket. Po pár hodinách som z diskotéky odchádzala (hoci s menšími problémami opäť s čipom pri východe, keď po mne zúfalý esbéeskár ziapal ,,Strč to tam opačne!!“) s pocitom, že napriek všetkému sa sem určite vrátim..:)
Komentáre